Svedectvo Anky
Po 20 mesiacoch v komunite môj syn prichádza domov na verifiku. Je to taký nečakaný príchod, že nie je kedy niečo naplánovať, prichystať sa na túto návštevu. Rozhodnutie komunity nič neoznamovať je správne, čo som aj v tomto prípade ocenila.
Môj syn Maroš má svoju rodinu, je ženatý a má 9-ročného syna Adama. Veľmi túžil stretnúť sa so svojou rodinou. Nevyšlo to, čakalo ho doma veľké sklamanie a prijatie tvrdej reality. Jeho manželka Andrea si vybrala ľahšiu cestu a volila rozchod. So synom Adamom trávil podstatnú časť verifiky. Boli šťastní a veľmi dobre si rozumeli. Až teraz Adam pochopil, že má otca, ktorý ho má rád a túži po tom, aby boli spolu. Pekné chvíle strávil Maroš aj so svojimi sestrami a s ich rodinami. Zažil u nich ozajstnú rodinnú pohodu, ktorá ho posilnila a dala mu chuť naďalej bojovať o takýto život.
Okrem týchto rodinných stretnutí, naplánoval si aj stretnutie s kamarátmi. Tvrdil, že je to pre neho veľmi dôležité. Prijala som to s roztrpčením, ale nechala som to na jeho rozhodnutí. V sobotu pred odchodom do komunity jeho syn Adam pristúpil k 1.svätému prijímaniu. Bol to prekrásny zážitok, ktorý nám Pán pripravil, aby sme ho mohli všetci spoločne osláviť.
V nedeľu ráno odchádza späť do komunity.
Keď teraz porovnávam spôsob života svojho syna pred komunitou a v súčasnosti, musím konštatovať, že život Maroša sa mení k lepšiemu, hodnotnejšiemu. Vyznáva hodnoty, ktoré mu predtým boli ľahostajné. Z toho všetkého mám dobrý pocit a za toto všetko ďakujem komunite, sestre Elvíre, Ivanovi. Moja vďaka patrí Bohu, že nás zastavil v kolobehu nášho života. Vďaka Ti, Pane, za toto poznanie.
Anka z Trnavy